sobota, 10. novembra 2007

Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú

Keby sa ma niekto - hocikto opýtal, čo najviac neznášam na ľuďoch, čo ma najviac vytáča, moja odpoveď by bola: keď niekto niečo sľúbi a nesplní to. Pretože nie je väčšieho hnevu ako keď niekto povie, že toto urobím a ty len čakáš, čakáš, mráz ťa ľaká, kým ten dotyčný urobí to, čo mal/sľúbil. No on sa akosi nemá k činu. Prečo? Lebo buď a) je lenivý alebo b) zabudol (čo je pravdepodobnejšie) alebo c) to, čo vravel, nemyslel vážne (čo je najpravdepodobnejšie). Akoby si ten dotyčný ani neuvedomil, že existuje niekto, kto ho zobral vážne/kto si nemyslel, že bude lenivý/kto ho nepokladal za zábudlivého.

Toto ma vytáčalo od raného detsva. Keď mi napr. mama sľúbila, že mi voľačo kúpi/uvarí/ušije atď. a nakoniec tak neurobila. A malá Koki len čakala a čakala až sa nedočkala. A odvtedy si začala všímať týchto ľudí viac a viac. Sledovala, čo hovoria a sľubujú; sledovala ako im tie huby melú... Začala si uvedomovať, že nie všetko, čo sa povie, je pravda, že nie všetko, čo sa sľúbi sa musí splniť. Neskôr, keď podrásta, zistila, že väčšina viet, ktoré ľudia vypustia do éteru sú len prázdne slová. Že v skutočnosti rozprávanie slúži len na to, aby nebolo ticho. Takže som sa naučila počúvať jedným uchom dnu, a druhým uchom všetko púšťať von. A čo horšie, naučila som sa ľuďom neveriť. Proste neverím nikomu. Ani vlastnej matke. Znie to hrozne, áno, ale nemôžem si pomôcť, taká je skutočnosť. Nedokážem nikomu uveriť ani len nos medzi jeho očami.

Pozorovanie ľudí mi ostalo dodnes. Dodnes sledujem ľudí sľubujúcich nemožné a neuskutočniteľné. A robím si čiarky. Za jeden nesplnený sľub jedna čiarka - tak ako si niekto robí čiarky, koľkých ľudí už dostal do postele, tak si ja robím čiarky za nesplnené sľuby. Ak má nejaká osoba týchto čiarok viac ako tri, je u mňa zaradená medzi ľudí, ktorým sa nedá veriť. Ak má dotyčná osoba čiarok viac ako 10 označujem ju slovom: sľubotechna.

Mám kopu priateľov a známych a o každom z nich si vediem záznamy. Mám medzi priateľmi mnoho sľubotechien. To však neznamená, že neostanú moji priatelia aj naďalej. (Viem, že nikto nie je bez chyby.) Iba to značí, že im neverím každé slovo, ktoré vypustia z úst. A tiež viem, že od toho dotyčného nemôžem čakať podporu, keď budem mať problém, od tamtoho dotyčného nemôžem čakať pochopenie v danej oblasti, od hentoho dotyčného zas nemôžem očakávať absolútne nič... ecetera, ecetera...

Jediné, čo je isté je, že môžem veriť sebe. Pretože sama sebe si nesľúbim, čo nedokážem splniť (aby som samu seba nevytáčala) a tiež sa snažím nesľubovať nič druhým, aby som nevytáčala ich. Jasné, niekoho táto ľudská vlastnosť vôbec netankuje, no ak sa nájde niekto koho "tankuje", potom sa snažím ho zbytočne neiritovať. Ani takou malichernosťou ako je: zavolám alebo prídem, či kúpim alebo pôjdeme. Lebo tieto veci dokážu niekedy človeka veľmi vytočiť.

Čo som sa za pár rokov života na tomto svete naučila je, že čím konkrétnejší je sľub, tým väčšia je tendencia jeho nesplniteľnosti. Najlepšie je uviesť to na príklade, že? Tak napr. keď vám niekto povie: Ozvem sa ti. Znamená to, že sa možno ozve, možno nie. Ak vám povie: Skoro sa ozvem. Znamená to, že 100% sa neozve tak skoro, ako tvrdí, skôr budete dosť dlho čakať. Keď vám povie: Určite sa ozvem. Môžete si byť istý, že sa to určite nestane. A skôr uschnete a spráchniviete, než sa dotyčný ozve.

Čo som týmto vlastne chcela povedať? Iba to, aby sa ľudia nesnažili čokoľvek sľubovať - či vedome alebo podvedome (stačí povedať: uvidíme, alebo proste nepovedať nič). Lebo sú ľudia, ktorý ich vezmú vážne a potom sa cítia ako blázni, že sa ZBYTOČNE tešili na niečo, čo sa nakoniec nekonalo. A potom sú ZBYTOČNE vytočení.

Žiadne komentáre: