Autor: Rowan Coleman
Vydavateľstvo: Domino
Český preklad: Zora Šíchová
Počet strán: 368
Rok vydania: 2015
Claire Armstrongová má fungujúce manželstvo, dve dcéry, všetečnú matku... a
Alzheimera. Pracovala ako učiteľka, už nemôže. Claire sa zúfalo snaží zachovať si aspoň trochu z toho, o čo ju choroba ešte nepripravila a tak si na radu terapeutky začne písať Knihu spomienok. Zapisuje momenty z minulosti i súčasnosti,
pretože vie, že čoskoro budú jej riadky to jediné, čo po nej jej manželovi a deťom ostane. Vie to, pretože na rovnakú chorobu zomrel aj jej otec. Trávi dni doma, v nedobrovoľnom väzení. Postupne však nie je v bezpečí ani doma: vynechávajúca pamäť jej neumožňuje vykonávať ani tie najbežnejšie činnosti. Výsledkom je nekonečná frustrácia a zášť voči
blízkym, spojená s túžbou využiť každý moment, kedy sa môže tešiť z jasnej mysle...
Mimoriadne silné dielo. Kniha spomienok je melodrámou plnou "bijúcich" sa emócií. Pri jej čítaní som často nevedela či sa mám smiať, alebo plakať. Rozpráva trpko-sladký príbeh o žene, ktorá trpí Alzheimerovou chorobou. A trpko-sladký je preto, že Claire túto chorobu dostala vo svojich štyridsiatich rokoch života. ACH (ako označovali Alzheimera v knihe) zdedila hlavná hrdinka po otcovi. Zomrel mladý, keď ona bola ešte dieťa. Vie, aký je jej priebeh, napriek tomu sa snaží bojovať sama so sebou, a mnohokrát i s okolím; snaží sa, aby jej priebeh bol hladký a nie taký rýchly ako u otca.
Choroba si však nevyberá. Napáda Claire dosť zrýchlenom tempe. Odrazu nerozoznáva číslice, vynecháva slová, rozmýšľa nad skladbou písmen vo vete, nevie rozoznať, na čo slúži príbor, ako sa šoféruje auto... a čo je najhoršie - nevie, kto je ten muž, ktorý žije u nej v dome. S Gregom sú manželia iba krátko, možno tri roky, a patrí medzi prvé osoby, na ktoré zabúda. Bojí sa ho, vyhýba sa jeho pohľadom, dotykom. Jediným jej spojencom je malá dcérka Esther. Pri nej sa cíti ako-tak normálne. Esther má iba tri rôčky a nevníma mamičkinu zábudlivosť, zmätenosť - berie ju ako samozrejmosť, ako hravosť. Nič jej nevyčíta, nepozerá na ňu ako na blázna, ani so zúfalým a nešťastným pohľadom ako to robí Greg, jej matka, či jej dospelá dcéra Caitlin.
,Čti mi,´ žádá mě Esther a já knihu otevírám, zatímco se mi drápe do klína. Ale písmena mi nic neříkají a slova nepřicházejí. Tentokrát mi už nedávají smysl dokonce ani obrázky.
Je to (istým spôsobom) veselý i smutný príbeh zároveň. Niektoré situácie, do ktorých sa Claire dostáva sú neskutočne vtipné, no smiech vychádza cez slzy. Pri máloktorej knihe mi vhŕknu slzy do očí, no pri tejto sa mi to stalo niekoľkokrát. Možno to bolo tým, ako bol príbeh podaný. Autorka nám ponúkla pohľad na chorobu zo strany chorého - čiže zo strany samotnej Claire. Taktiež sme sa na ňu pozreli aj zo strany jej dcéry Caitlin, jej matky Ruth a dokonca i zo strany jej manžela Grega, čo len pridalo na jeho autentickosti a reálnosti. Nuž, je smutné, že Alzheimer môže postihnúť aj relatívne mladého človeka... je smutné, že vôbec taká choroba existuje.
Veľmi sa mi páčil zaujímavý a trochu nečakaný zvrat na konci. Málokedy kniha dokáže prekvapiť, ba šokovať, tejto sa to podarilo. Rozhodne ju odporúčam čítať i vám.
Moje hodnotenie: ★★★★★
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára